Aké to bolo? Dúfam, že nikdy nezabudnem, lebo ak by som zabudol, ľahko by som sa mohol vrátiť späť a myslieť si, že môžem zažívať žiadostivosť ako džentlmen. Chápete, som sexholik, uzdravujúci sa sexuálny opilec. Je to čosi ako alkoholik, ibaže drogou je sexuálna žiadostivosť a nie chľast.
Ako malý chlapec som si cmúľal palec a jediný spôsob, ktorým ma rodičia dokázali toho návyku zbaviť, bolo zavolať miestneho policajta na motorke. Bolo to v 30. rokoch 20. storočia, na vidieku neďaleko Los Angeles. Moji rodičia, ktorí prišli do Ameriky spolu s prílivom iných emigrantov, mali malý obchodík, kombináciu benzínovej pumpy, opravy obuvi a potravín. Tam, v tomto našom obchodíku, som musel čeliť ultimátu zo strany tohto obrovského donucovača, ktorý sa týčil nado mnou tak, že jediné, čo si pamätám, je jeho obrovský pivný mozoľ a policajný opasok. Mal som buď prestať s cmúľaním palca, alebo by mi z neho začal od konca odkrajovať. S kŕčovitou triaškou som prestal. Ale ten upokojujúci prostriedok som potreboval.
Jediná ďalšia posadnutosť, ktorú si pamätám z čias, keď som mal menej ako osem rokov, boli nedeľné komiksy a večerné dobrodružné a záhadné príbehy z rádia. Ja a môj brat sme prakticky vliezli do reproduktorovej skrine, aby sme sa nechali celkom pohltiť fantáziou a unikli trpkej skutočnosti plnej chudoby v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá nám zobrala otca a nechala matku s tromi hladnými dôvodmi na ustarostené zúfalstvo.
Môj obľúbený komiks bol Bleskový Gordon a jeho odvážni muži, úžasné stroje a nádherné ženy v ohromujúcom a odhaľujúcom oblečení. Jednu nedeľu som hltal ten komiks s dychtivou dušou, keď sa tam zrazu z ničoho nič zjavila Azura, Kráľovná Kúziel, aby objala Gordona a dotkla sa môjho detstva – zvláštny nový zážitok. To sexuálne vzrušenie mi dalo prostriedok na únik z reality a zistil som, že som denne nútený utekať do toho extatického zabudnutia, ktoré mi poskytovala masturbácia. Našiel som svoje „spojenie“, bolo odtlačené od samého začiatku, a tak sa sex odvtedy stal závislý od žien na obrázkoch.
Hoci som sa telesne vyvíjal normálne, emočne som prestal dozrievať. Na základnej škole som sa veľmi chcel oslobodiť a byť skutočne s inými deťmi, ale nikdy sa mi to celkom nepodarilo. Jednoducho som tam nebol. Bol som kdesi inde, ukrytý v sebe, nakúkajúc na svet ako keby to bola len ďalšia šou, ktorú si predstavujem v hlave. Strata emočnej kontroly bola v tomto období a nasledujúcich rokoch tiež zjavná pre záchvaty hnevu, pri ktorých sa uvoľnil potláčaný hnev a odrazil sa v násilnostiach, ktoré som páchal na bratovi.
Nižšia stredná škola bola viac-menej to isté, akurát s väčším nepokojom. Chlapci a dievčatá začali tvoriť páriky, ale ja som sa cítil ako outsider, stále len nakúkajúci na svet. A masturbácia – stále len masturbácia. Používal som ju ako cumeľ, ako uspávanku, na únik a kvôli pocitu, že som skutočne žil. Vyššia stredná škola bola najhoršia. Pamätám si, že ma dievčatá chceli, ale ja som sa stále nevedel dostať zo seba. Nejaké dievča sa mi páčilo, ale môj najväčší úspech bol pozerať na ňu, keď nemohla vidieť, že sa pozerám. Bolo to práve na strednej, kde som začal badať, čo sa naozaj odohrávalo medzi dvomi pohlaviami, tajne túžiac po troche z tej akcie, ešte ani nevediac, čo „to“ presne bolo. Tak som ukradol zamknuté pomôcky patriace k učebnici biológie a na moje veľké počudovanie a rozkoš som objavil, ako majú ľudia sex. Tomu teda hovorím ťažké samoštúdium pre niekoho, kto bol už deväť rokov sexuálnym opilcom!
Na strednej škole niektorí z nás chodievali na pol dňa do leteckého priemyslu a potom na zvyšok dňa späť do školy. Pamätám si dobre na nitovanie bombardérov, pri ktorom reči zo zadných uličiek kŕmili moju žiadostivosť viac než akékoľvek obrázky. Časť mňa chcela to, čo bolo na tej divokej strane a nebola by bez toho spokojná, bez ohľadu na moju náboženskú výchovu. To a zopár letmých stretnutí so stredoškolskými zvodkyňami – teraz chápem, že aj ony môžu byť v zajatí žiadostivosti – zapálilo rozbušku túžby, ktorá išla ešte celé roky tlieť. Bol som celý čas extrémne alergický na žiadostivosť a nikdy som to netušil. Len som mal ten devastujúci pocit, že som odlišný.
Nech sa počas ďalších rokov dialo hocičo, dve veci boli také isté ako moja vlastná existencia, možno ešte istejšie – denná potreba mojej sexuálnej „drogy“, aby vo mne utíšila emočný nepokoj a pretrvávajúce vyhľadávanie obrázkov, aby nakŕmili tú modloslužobnú túžbu.
Nová fáza
V americkom námorníctve to bolo prvý raz, čo si pamätám, že som sa vážne snažil prestať s masturbáciou. Cítiac, že niečo muselo byť zle, som zapojil do hry obrovské množstvá pevnej vôle, spolu s novým náboženským presvedčením. Ale všetko, čo sa vďaka tomu stalo, bolo to, že som sa stal „nárazovým pijanom“ (Tento termín používajú alkoholici na označenie štýlu pitia, ktorý niektorí z nich praktizovali. „Hladinkári“ udržujú určitú hladinu vo svojom systéme; nárazový pijan môže byť bez alkoholu dni, týždne alebo aj mesiace, potom žúruje.) Donútil som sa pár dní vydržať bez utiekania sa k masturbácii. Napokon, bol som teraz muž, no nie? Ale tento nový vzorec správania len zhoršoval môj vnútorný konflikt a podporoval moje popieranie toho, že som mal skutočne nejaký problém.
Po službe v námorníctve som išiel na vysokú školu a cez letá pracoval v leteckom priemysle. Akým ohromným prekvapením bolo pre mňa, keď som objavil na rohu stánok, kde som si mohol kúpiť celý časopis plný žien. Mohol som mať svoju Kráľovnú kúziel – a ešte lepšie – kedykoľvek som chcel. Rovnako ako alkoholik, musel som vedieť, že „nápoj“ som mal dostupný v každej chvíli. To bolo moje záchranné lano. Nemyslím, že v tej fáze som už pociťoval žiadostivosť voči skutočným ženám; žiadostivosť bola stále spätá len s obrázkami alebo mojou predstavivosťou. Ale to, že som mal pripravenú po ruke celú zásobu, len zintenzívnilo môj problém. Čím viac som vedel, že bolo dostupného, tým viac som chcel a musel mať, čo viedlo k oveľa častejšej potrebe „striedania partneriek“. Ako táto nová prax postupovala, zbadal som, že po použití časopisu ho ničím. Roztrhať a vyhodiť ho znamenalo zaprisahať sa, že to už nikdy neurobím. Znova a znova a znova! Ako lepšie sa dá podporovať popieranie? Ako všetko toto zničilo moju schopnosť mať pravý vzťah so ženou – alebo hocikým – na to som mal prísť až o polovicu života neskôr.
Ako som kŕmil svoj neduh a ako on napredoval, tak napredovali aj fotky v časopisoch. Vždy sa lákavo odhaľovalo viac a lepšie a divokejšie, čo ma ťahalo ďalej. Bolo to akoby žiadostivosť musela napredovať, a nikdy neuspokojená, musela sa utiekať k stále explicitnejším obrázkom, na ktorých sa živila. Som chodiacou kronikou vzostupu pánskych magazínov. Svojím spôsobom im vzniknúť pomohla moja žiadostivosť. A, samozrejme, ony pomáhali mojej žiadostivosti a podporovali ju. Žiadostivosť vždy chcela viac.
Keď bol prekročený ďalší prah – môj prvý bol ženy v jednodielnych plavkách! – prišla droga, ktorú som musel mať. Ale fungovala len dovtedy, kým neprišla ďalšia a neodniesla ma o krok ďalej. A hneď ako bola prekročená tá hranica, ďalšia sa objavila akoby kúzlom a musela byť prekročená. Tá vlna závislosti naďalej pokračovala. Nikdy neprestala. Zakaždým bol nejaký nový zvodný aspekt Túžby niekde tam – alebo je to tu? – pripravený a čakajúci, aby ma do nej vtiahol. A ja som musel surfovať na hrane tej vlny. Čím viac toho bolo, tým viac som chcel. Čím viac som chcel, tým viac som musel mať. Chcieť viac vždy viedlo k chceniu viac!
Prvý semester na vysokej škole bol dobrý. Môj brat a ja sme boli zas spolu, škola bola vzrušujúca, masturbácia fungovala a mne sa darilo. Potom zasiahol miestny pastor a zmanipuloval to, o čom si myslel, že by to mohol byť dobrý párik. Napokon, obaja sme hrali na husle, no nie? Nikdy som nebol predtým na rande, ale čoskoro som sa ocitol po zásnubách! Navonok dvadsaťročný, vnútri som bol emocionálne zakrpatený dieťa-adolescent. To úbohé dievča si muselo myslieť, že sa snaží mať vzťah s tornádom. Ale hurikán udalostí a moje vlastné zmätené emócie ma zmietli z nôh; ani si len nepamätám, ako sa to stalo. Pamätám si však, ako som sa zaprisahal nemať sex so sebou samým aspoň mesiac počas obdobia zasnúbenia. Bolo to najdlhšie obdobie, čo som bez toho vydržal a urobil som to čisto zápasením – zovretím pästí. Ale prirodzene, ono to útok vrátilo, a tým, že som bol obratý o svoju jedinú „drogu“, čo som v tej dobe mal, takmer som sa nervovo zrútil. Toto zasnúbenie sa príšerne plietlo do môjho „pitia“, tak som si našiel dokonalú zámienku začať znovu. Veľká M – tá stará dobrá nevysloviteľná. Ako som si len mohol myslieť, že by som mohol žiť bez nej?
Manželstvo
Potom manželstvo. Aký šok! Niekde v St. Paul, meste v Minesote, v maličkej spálni na poschodí, dosť veľkej len na jednu posteľ, sú asi ešte stále v omietke diery po tom, čo som si udieral hlavu o stenu kvôli sexuálnej frustrácii. Napokon, po nedorozumení ohľadom toho či mať alebo nemať detí, sme mali spolu sex. Prvýkrát vo svojom živote som mal sex so ženou. Bolo to úžasné. O toľko lepšie než masturbácia! Už ju nebudem musieť mať! Konečne slobodný! A aký nádherný pocit, byť zjednotený so ženou. Toto bola konečne tá odpoveď, ktorú som hľadal. Mal som zažiť ďalší šok.
Ukázalo sa, že som nedokázal zvládnuť prechod medzi auto-sexom a spojením s iným človekom. Žiadostivosť mi dovolila medové týždne na krátky čas, len aby si potom žiadala neskôr to svoje. Moje naprogramovanie staré dvanásť rokov bolo stále tam; nezmenil som sa. Žiadostivosť sa ukázala byť silnejšia ako láska (čokoľvek to bolo). Moja žiarlivá „pravá láska,“ Žiadostivosť, ma nechcela nechať ísť tak ľahko. Znovu masturbácia. Potom, veľmi skoro, som začal pozerať na a potom aj chcieť iné dievčatá. Jedna partnerka, tak ako jeden obrázok, nikdy neuspokojil. Začal som chcieť mať naživo to, na čom som programoval svoju žiadostivosť so všetkými tými obrázkovými aférkami. Vtedy sa rozbuška zapálila a začala horieť smerom k súdku s pušným prachom.
Čakajúc bábätko sme sa vrátili do Kalifornie, kde moja manželka mohla byť bližšie k domovu. Chcel som dokončiť vysokú školu, tak sme po narodení dieťaťa žili v univerzitnom kampuse v rámci ubytovacieho projektu pre veteránov. Bolo to vtedy, čo som si začal dávať dolu obrúčku, aby dievčatá nevideli, že som bol ženatý. Prišiel ďalší stupeň vo vývoji. Začal som lov. Najprv na kampuse, potom na chodníkoch mesta, potom v chudobných štvrtiach. Myslím, že som sa snažil zakryť dokonca pred sebou samým, o čo mi skutočne išlo, ale tak či tak som to našiel. Volali ich B-girls – návnady použité na to, aby vlákali mužov do barov a pili pančované nápoje. Ten prvý raz som minul všetky peniaze určené na potraviny behom pár minút, dúfajúc, že mi ponúknu niečo iné a účinnejšie.
Vtedy začali ohňostroje. Túžba, ktorá dovtedy bola len vnútri mojej hlavy, sa začala kľuvať von. Bytie bezmocným nad masturbáciou bolo oproti tomuto nič. Bolo to tisíckrát intenzívnejšie. Žiadostivosť vo mne explodovala ako raketa na silvestrovskej oblohe.
Do svojich 26. narodenín som mal prvú manželskú neveru. A žiadny blesk z neba ma nezabil! Aká úžasná sloboda! Dokázal som si vychutnávať neveru; oddával som sa jej. Konečne slobodný! Aké ohromné oslobodenie z tej väznice mysle, v ktorej to všetko boli len potláčané fantázie a zahatené túžby. Oslobodený! Konečne som sa odpútal. Romániky pokračovali jeden za druhým. Ach, tá romantika. „Tancovanie v tme…“1 Ale nevera, aj keď bez pocitu viny, tiež nevyriešila môj problém. Nevedel som, že to žiadostivosť sama bola mojím problémom a že všetko, čo som si myslel a robil v sexuálnej oblasti, to len robilo horším.
1 Dancing in the dark, možno odkaz na pieseň Bruca Springsteena
Ďalší stupeň
Potom jednej noci, z čista-jasna naskočila do môjho auta prostitútka. Že či som bol pripravený! Toto bolo to, na čo som čakal. Kráľovná Kúziel naživo! Táto nová extáza ma určite vyvedie zo spútanosti do reality. Už žiadna masturbácia. Žiadne komplikované romániky a pseudo-romantické predohry. Žiadne zväzky. Aká nádherná sloboda. Málo som tušil, že znovu som bol chytený hneď od začiatku, už nikdy znovu slobodný neuchyľovať sa k prostitútkam, tak ako som hneď od začiatku bol neslobodný neuchyľovať sa k masturbácii alebo nevere. Choroba pokročila na ďalší stupeň. Ďalšia neviditeľná čiara bola prekročená.
V tomto čase som bol v seminári, študoval som teológiu a pracoval ako asistent v miestnom kostole. Zdalo sa mi, že sa všetko naraz na mňa nakopilo. Poprvé, už som viac nedokázal žiť v tom klamstve, kážúc a vyučujúc „odpoveď“, a predsa potajomky žijúc v úplnom poviazaní. A závislosť zničila moje manželstvo. Žiadostivosť bola vždy prvá. Žiť s inými, a ešte menej žiť zodpovedne, bolo nemožné. Môj život sa stal nezvládnuteľným. A tak po dvanástich rokoch búrlivého manželstva a troch krásnych deťoch som utiekol. A bolo to tak len dobre. Ten chaos, ktorý som vypustil dovnútra svojho srdca a duše robil spúšť v mojej žene a deťoch. Žiadostivosť, tak ako alkoholizmus, ako som zbadal neskôr, je chorobou rodiny. Každý spojený so sexuálnym pijanom je ovplyvnený. Tak som jedného dňa jednoducho odišiel od všetkého – utiekol je presnejšie – zo seminára, služby, manželstva a rodiny. To, že som skončil utekajúci od života je druhá vec.
Teraz sa lov presunul do hanebnejších častí mesta, a do tridsaťpäťky som bol zarytý kompulzívny „trik“ – označenie, ktoré používali prostitútky pre svojich zákazníkov. Zostupoval som do podsvetia prostitútok, pasákov, priekupníkov a spojeného s neresťami a kriminalitou. Niekedy som kvôli bezpečnosti nosieval so sebou skrytú mačetu s 28-centimetrovou čepeľou. Iba Boh vie, ako blízko som bol k tomu, aby som bol vtiahnutý do toho temného víru a úplne potopený.
Ale ja som si myslel, že je to skvelé, že toto bolo to, „kde to skutočne bolo.“ Nikdy som nemal podozrenie, že celý ten proces od samého začiatku vytváral falošnú realitu a robil skrat v mojej schopnosti mať normálne vzťahy s kýmkoľvek, ani nehovoriac o žene a deťoch. Bez toho, že by som tušil, čo sa dialo počas tej cesty, ten veľký „milenec“ sa stal mrzákom neschopným milovať.
Bez kontroly
Ešte aj moja honba za sexom na uliciach išla dolu kopcom. Najprv to bolo len za istých podmienok a len s istým typom prostitútok a vždy s ochranou pred chorobami. Ale jedno po druhom, postupom času, každá jedna zábrana a každé tabu boli prekročené. Čím viac som sa tomu oddával, tým širšie bolo spektrum možností, ako som mohol kŕmiť tú obsesiu, vrátane prekračovania hranice pohlavia.
Musel som cítiť to otroctvo. Raz som bol zadržaný zásahovými jednotkami a vytiahnutý na chodník na oči celému svetu. Želal som si, aby som mohol zmiznúť! Kým ma prehľadávali opretého o posprejovanú stenu s rukami za hlavou, hovoril som si: „Vďaka Bohu! Presne toto som potreboval, aby ma to zastavilo. Už nikdy viac!“ Ale neprešlo ani päť minút, ako ma prepustili, a už som bol zase tam, hľadajúc tú istú ženu. Hocijakú ženu!
Inokedy som zas šoféroval po diaľnici. Nutkanie zaútočilo, rýchlo som zmenil šek za peniaze a uháňal do red-light dištriktu2, keď som videl, ako nejaký muž stratil kontrolu nad svojím vozidlom a urobil hodiny do stredových zvodidiel, nabúrajúc do neho práve vtedy, čo som presvišťal len centimetre popri ňom. Jeho auto narazilo zadnou časťou do rozdeľovača a videl som, ako mu šklblo hlavu cez sedadlo úplne dozadu v grotesknom tvare písmena U, zjavne zlomiac mu väzy. Zatiahol som na najbližší výjazd, roztrasený, chápajúc tento incident ako výstrahu z neba. „Vďaka Bohu!“ myslel som si, „Toto som potreboval, aby ma to zastavilo. Už nikdy viac! Menej ako o minútu neskôr som však zbadal moje auto mieriť späť na tú diaľnicu a smerovať k svojmu pôvodnému chlipnému cieľu.
2 Oblasť v meste, kde sú erotické podniky a pod.
Stratil som kontrolu nad sebou. Nutkanie malo kompletnú kontrolu, tak ako aj vždy malo, od samého začiatku. Akurát, že teraz to už nebolo viac „nevinné.“ Žiadostivosť začala mať naozaj zlý aspekt. Začal som byť nebezpečne blízko k spojeniu s Temnotou a k prekročeniu bodu, odkiaľ už niet návratu. Tí, ktorí tam boli, vedia, čo mám na mysli. Po čase to prestáva byť zábava a hra, je to naveky.
Ale ja som si myslel, že som slobodný. Slobodný od bremena manželstva a zodpovednosti. Aké ľahké zabudnúť, že rodina vôbec existovala. Slobodný hnať sa za žiadostivosťou, ako som si želal, bez toho, aby som sa musel zakrádať domov s pocitom viny a strachom z odhalenia. Ale čím viac slobody som mal, tým menej slobodný som sa stával. Ten únik, ktorý ten rituál a sex poskytovali, nebol natoľko úplný a netrval tak dlho ako predtým. Rozkoš nebola taká neporušená, extáza nie taká naivná. Zrejme som začínal vidieť. Pravidelne som sa zaprisahával prestať s prostitútkami. Sex so sebou samým nikdy neprestal a časopisy pokračovali takou istou rýchlosťou v kŕmení toho stupňovania, stále viac mu pomáhajúc. Potom som sa pokúšal zostať úplne triezvy bez oboch. Nič nefungovalo dlhšie ako nanajvýš niekoľko týždňov.
Niekde som znovu prekročil ďalšiu neviditeľnú čiaru. Žiadostivosť, vďaka ktorej som bol schopný fungovať a pre ktorú som žil, začala vyberať mzdu – odo mňa. Každý nový stupeň prinášal zvýšenú túžbu, ktorá mi priniesla ešte väčšiu závislosť a nenasýtiteľnú túžbu a ešte väčšiu potrebu prestať.
Zhruba v tom čase som sa zase začínal obzerať po nejakej ceste ako z toho von. Moja schopnosť fungovať a vyrovnať sa so životom sa zhoršovala. Nemnohí si uvedomujú, akú hroznú daň človek platí za túto vec. Ale žiadny z tých profesionálov, ku ktorým som išiel pre pomoc, nepochopili skutočný problém. A ja som stále netušil, čo bolo tým skutočným problémom. Problém bol vždy „tam vonku“ – manželka, deti, iní ľudia, šéf, práca, inštitúcie, náboženské pokrytectvo. Po rozvode som išiel k psychoanalytikovi, len aby ma uistil, že moja nová kariéra s prostitútkami bola len jednoduchým uvoľnením prirodzenej potreby. Ach, ako som chcel počuť práve to! Neskôr som skúsil iných psychiatrov a skupinové terapie. Nikdy som nepočul, že môže existovať niečo také ako kompuzlívny sex, ešte menej, že by to mohlo byť návykové, progresívne a deštruktívne. Neskôr, keď som sa znovu oženil, jeden psychiater trval na tom, že som jednoducho nedostával dosť doma. Ale ja a moja žena sme boli kompatibilní v sexe a ja som dostával toľko, o koľko som sa usiloval a aj viac.
Konečne slobodný?
Zdalo sa, že náhľady do svojej motivácie, ktoré som nadobudol, iba pridávali k tomu prekliatiu, podobne ako to robilo moje náboženské vzdelanie a viera. Vedomosť nebola silou – ani správna vedomosť! Čo som potreboval, nebolo viac poznatkov o mojej psychológii a o Bohu, ale sila prestať s tým, nad čím som bol bezmocný, a poslúchnuť tú trochu svetla, ktorú som už mal. Prestal som tisíckrát; takmer každý raz bol ten „posledný raz.“ Zotrvať v prestaní bol môj problém a robil som v tom smere nespočetné márne pokusy: cirkvi, modlitba, pôst, terapia, upokojujúce lieky, nový sobáš, nový domov a nová práca. Čo som skutočne potreboval, myslel som si, bola tá správna žena, správna práca a to správne prostredie na prácu a život.
V novom manželstve som dostal všetky tri. A v svoj svadobný deň som spálil všetky svoje pánske časopisy a filmy v jednej veľkej šou mojej pevnej vôle a silného predsavzatia. Ale bolo to ako odrezať si kúsok zo seba, také drahé mi boli tie moje obľúbené bohyne. Behom pár dní po svadbe som bol naspäť pri masturbácii a behom mesiacov som bol späť v uliciach, bezradne hrešiac proti tomu novému svetlu lásky, láskavosti, hojnosti a pokojnému prostrediu. Musel som cítiť, že niečo bolo so mnou drasticky zlé, ale ak som to aj cítil, vôbec to nepomohlo. A manželky nikdy netušili o tom temnom tajomstve zamknutom v srdci ich manžela. Žiadostivosť bola jeho jedinou manželkou, milenkou, bohyňou a otrokárkou a on bol spútaný na doživotie. Moje ženy nikdy nemali šancu!
Rozhodol som sa skončiť v práci, kde som robil desať rokov, mysliac si, že keby som len mohol robiť to, čo som skutočne chcel – písať – všetko by so mnou bolo v poriadku. Tak sme predali náš dom, a od všetkého som odišiel. Neskôr som si uvedomil, že jedným z dôvodov, prečo som dal výpoveď, bola snaha vyhnúť sa afére s jednou ženou z práce. Bol to ďalší galantný a odvážny pokus urobiť to sám. Dať výpoveď bolo hrozivé, ale cítil som sa skvele; bude to nový začiatok. Konečne slobodný od všetkých tých pokušení v práci a slobodný od pracovných naháňačiek som sa mohol skryť vo svojom miestečku plnom kníh a stať sa niečím novým a lepším a iným.
Zúfalstvo
Ale ani to nefungovalo. Odkradnúc sa preč som chodieval do veľkého mesta, mal som sex a vrátil sa neodhalený. Ale nemohol som to jednoducho pochopiť; dal som tomu predsa najlepšiu šancu. Robil som, čo som chcel, v ideálnej situácii, obklopený láskou a starostlivosťou, a predsa to so mnou išlo dolu vodou! (Keby boli tie dobré manželky len vedeli, že vyživovali a povzbudzovali tú chorobu!) Začal som vidieť, že všetky tie skvelé pocity uvoľnenia a slobody, ktoré sprevádzali postup mojej choroby, boli klamlivé. Nemal som ani poňatie, že som klamal samého seba, tvoril si vlastné šialenstvo. Stupeň po stupni som sa podvádzal a zvádzal do jedného veľkého klamstva: Mzdou za žiadostivosť je život. Nikdy som neprijal pravú povahu svojho problému: Mzdou za žiadostivosť je smrť.
Postupoval som v tej lži, až kým napokon len samotná myšlienka na masturbáciu alebo iba pohľad na obálku pánskeho magazínu v obchode s alkoholom alebo supermarkete nezapálili nutkanie a ja som musel ísť a získať svoju „drogu“ – nájsť prostitútku. Ako sa tento vzorec pravidelného zúfalstva neľútostne zhoršoval, napokon som došiel k záveru, že som musel byť posadnutý démonmi a podstúpil som obrad exorcizmu. Myslel som si, že som bol ochotný zájsť akokoľvek ďaleko, aby som zastavil to šialenstvo.
No exorcizmus taktiež nepomohol. Dokonca som uvažoval nad drastickou variantou toho riešenia, čo navrhol ten poliš na motorke. (Áno, začínal som byť až taký zúfalý!) Nebolo pre mňa už nič viac, čo som mohol skúsiť. Nemal som už kam ísť a stále byť pri kormidle, riadiť svoju vôľu a život. Teraz vidím, že vo všetkých mojich náboženských úsiliach a psychoterapii som čakal na to, aby sa najprv stal zázrak, aby som nejako bol rýchlo prepnutý alebo opravený, neschopný už viac padnúť alebo byť pokúšaný. Myslel som si, že ak mal človek jednoducho tú správnu náboženskú vieru, bol automaticky „novým stvorením; staré sa pominulo a nastalo nové.“ Že všetky žiadostivé myšlienky budú odobrané, podobne ako nádor vyrezaný chirurgom. „Náboženské riešenie“ bolo jednou z najnenápadnejších stratégií v mojom arzenáli popierania.
Neuvedomoval som si, že podstatou bytia človekom je mať slobodnú voľbu. Boh mi nechce zobrať možnosť padnúť; chce, aby som mal slobodu zvoliť si, že nepadnem. Vždy som sa pokrytecky modlil: „Prosím, Bože, zober to preč!“ neuvedomujúc si, že moje srdce vnútri žalostne kňučalo: „…aby som sa toho nemusel sám vzdať.“ Bola to viera v Boha bez vzdania sa. Tá viera mi nijako nepomohla. Musel som umrieť žiadostivosti.
Úsvit slobody
Onedlho nato, v roku 1974, som v schránke našiel vydanie Time magazínu z 22. apríla. Príbeh z titulky bol o Novom alkoholizme. Sadol som si, zhltol ten článok, vstal som a zavolal Anonymným alkoholikom. Veľa vecí v tom článku ma zasiahlo so silou zjavenia: Bolo veľa „alkoholizmov“; nazývali to chorobou; zasahovalo to mužov aj ženy, starých a mladých rovnako; opisy bezmocnosti sa zhodovali s tou mojou; liečba opísaná niektorými profesionálmi bola ako snažiť sa „vyhnať pluk démonov.“ Medicína, psychoterapia a psychoanalýza nefungovali. Anonymní alkoholici áno.
Išiel som na svoj prvý míting v ten večer. A tak som objavil, že AA program uzdravenia bude fungovať aj pre sexuálneho pijana. A ja som bol rovnako beznádejný pijan ako hocijaký bezďák s čučom v ruke. Bol som tam. Na svojom úplne prvom mítingu som videl ľudí takých zúfalých nad
alkoholom, ako som bol ja nad žiadostivosťou. Bol tu program uzdravenia, ktorý pre nich fungoval. A odvtedy vždy fungoval aj pre mňa, kedykoľvek som na ňom pracoval alebo sa ním nechal opracovávať.
S radosťou som priznal, čo som musel aj tak vždy vedieť, že som bol bezmocný nad žiadostivosťou, presne ako alkoholici boli bezmocní nad alkoholom. Ten paradox dával okamžite zmysel: Aby som vyhral, musel som sa vzdať a priznať porážku.
Odložil som žiadostivosť tak, ako by človek odložil heroín alebo alkohol. Pre mňa to znamenalo nekŕmiť to očami alebo myšlienkami. Tiež som abstinoval od sexu, vrátane toho s manželkou. Druhé manželstvo bolo aj tak na pokraji krachu. Dokonca som sa ani nebál, že sexuálne abstinovanie ma zabije, ako som sa bál predtým. Jednoducho som vedel, že musím prestať, bez ohľadu na cenu. A stala sa čudná vec – nezomrel som. Prečo mi nik predtým nepovedal, že sex bol voliteľný?
Začal som chodiť na AA mítingy, prestal som piť a brať utišujúce lieky a čítal som knihu Anonymní alkoholici. Stotožňoval som sa s alkoholikmi na celej čiare.
Po pár mesiacoch som začal mať znovu sex s manželkou a onedlho nato som objavil úžasnú vec – sex bez žiadostivosti. Boli to dve úplne odlišné veci. Pohlavný styk bez stimulácie alebo fantazijného scenára bežiaceho v mojej hlave bolo čosi, čo som nikdy predtým nepoznal. Bolo to veľmi jednoduché, prirodzené, skutočné a uspokojujúce. Aký dar!
Ale čoskoro som objavil niečo iné – bola to príliš zriedkavá vec. Vzorec bol taký, že hoci som mal sex len s manželkou a abstinoval od kŕmenia žiadostivosti pri iných príležitostiach, aj tak som sa uchyľoval k spomienkam na predošlé zážitky, aby som dosiahol vzrušenie a orgazmus. Nebol som slobodný od svojej minulosti, aj keď som bol zjavne slobodný z toho sexuálneho nutkania v jeho „šarlátových“ podobách. Čo bolo zle? Nebude všetko v poriadku, ak si nedám ten prvý „drink“? Ale čo bolo pitie pre alkoholika, nebolo pitie pre mňa, sexholika. Aby som bol úplne slobodný, musel som byť slobodný aj od uchyľovania sa k iným partnerom vo svojej mysli. A pre mňa toto chcelo ešte dlhú cestu. Pomaly som odhalil, že moje mentálne vzorce návykov boli kľúčom k mojej chorobe; bez liečenia v tej oblasti nemohlo byť skutočného uzdravenia.
Ale tu som znova zistil, že som presne taký bezmocný nad obrazmi v mojej pamäti, ako som bol nad svojou honbou za sexom. Čím viac som sa snažil vypudiť tie myšlienky, tým viac bojovali, aby zostali nažive. Musel som začať pracovať na 12 krokoch uzdravenia pre vnútorného človeka. Ale otáľal som a to zdržanie bolo takmer fatálne. Po roku a pol bez acting-outu starými sexuálnymi kompulziami som padol. Náhodne som listoval novinami a pridlho zotrval na odhaľujúcej fotografii. Pred tretím pohľadom som už mal v sebe prvý „drink“ – ten žiadostivý pohľad – a o čom alkoholici povedali, že sa to stane, sa stalo. Z prvého drinku som sa opil. V priebehu hodín som bol zas vonku na uliciach, kontrola stratená, zúfalo sa snažiaci skórovať.
Toto odpálilo žiadostivo-sexuálne orgie, ktoré trvali s prestávkami zo tri mesiace. Bolo to vyložené peklo. Za ten čas som si viac než vynahradil to, čo som zameškal počas roku a pol abstinencie, a skončil som v „poľutovaniahodnej a nepochopiteľnej demoralizácii“, čo je výraz, ktorý vytvorili alkoholici. Stal som sa ochotným hodiť manželstvo a kariéru za hlavu a byť pasákom, aby som sa mohol zásobovať prostitútkami, ktoré som chcel, a vedel som, že dokonca ani to by mi to nestačilo.
Manželstvo bolo skončené, býval som v garáži. A začínal som mať samovražedné sklony. Padol som „na svoje dno.“ Bolo vymaľované. Párty sa skončila.
Nejako, čo musel byť ďalší zázrak, som sa dokázal bľabotajúc doplaziť späť do AA a začať znovu nanovo. Ale tento krát som musel pracovať na tých 12 krokoch, aby som prežil. Zohnal som si sponzora (priateľa z programu, ktorý mi pomáhal robiť kroky) a začal na sebe pracovať.
Začal som od začiatku. Prvý krok som spravil, keď som si do hĺbky uvedomil, že som bol absolútne bezmocný nad žiadostivosťou a že môj sexuálny život a emócie boli nezvládnuteľné. Druhý krok sa stal realitou, keď som pomaly uveril tomu, že sila väčšia než ja sám ma môže priviesť späť k príčetnosti. Toto sa stalo, keď som znovu zaviedol svoje spojenie s 12-krokovým spoločenstvom.
Bez uchyľovania sa k „drogám“ v snahe vyhnúť sa realite svojich vlastných pocitov, začal som ich vidieť a cítiť. Nespracované nervové zakončenia resentimentov, negativizmus, nepokoj a strach sa ukázali. Myslím, že nadovšetko som sa bál odhaliť, aký som bol skutočne vo vnútri. Nebolo to pekné. Objavil som, že neizolovaný žiadostivosťou, sexom, pilulkami, alkoholom alebo zábavou som bol veľmi
marginálnym človekom a že budem musieť začať dospievať odtiaľ, kde som s tým prestal vo veku 8 rokov. A tak bolesť začala. Vtedy som zbadal pravdu ďalšieho paradoxu – musíme trpieť, aby sme sa uzdravili.
Práca na krokoch
Bolesť z vedomia toho, kto som vlastne bol, ma dohnala k práci na 12 krokoch uzdravenia. Skutočná sloboda začala, keď som mohol byť slobodný od svojej minulosti. Stal som sa ako dieťa – učenlivý, musel som odmietnuť svoj spôsob robenia a myslenia pre nový spôsob života založený na odovzdaní svojej vôle Bohu. Potom som začal pracovať na svojich nedostatkoch, ako boli odhalené nielen v inventúre mojej minulosti, ale aj v pokračujúcej bolesti z videnia seba, ako som sa snažil mať vzťahy s inými. Tento proces, samozrejme, stále pokračuje. Tiež som začal odstraňovať trosky svojej minulosti a naprávať veci vždy, keď som nebol v práve. Verte mi, nič z toho nešlo ľahko! Jednoducho som zistil, že som to musel robiť, aby som prežil! Musel som umrieť sebe samému, aby som mohol žiť. Ďalší paradox.
Zavčasu v roku 1979, po niekoľkých sľubných začiatkoch, ktoré zlyhali, Anonymní sexholici uvideli svetlo sveta a odvtedy som súčasťou tohto spoločenstva uzdravujúcich sa sexholikov. Mám rád, čo so sebou dnes robím. Nemusím mať únikové fantázie o tom, ako som vo väzení alebo v kolónii malomocných. Obsesia a kompulzia v sexuálnej žiadostivosti sú preč. Som oslobodený. Nie vyliečený. Stále som sexholik. Moje naprogramovanie odo mňa stále chce, aby som otočil hlavu za všetkým, čo vyzerá zaujímavo a dal si „drink.“ Časť mňa si stále myslí, že zomrie, ak si ho nedám. Ale vždy len jeden deň naraz, jedno stretnutie naraz, jedno zahliadnutie naraz, jedna myšlienka alebo spomienka naraz, nemusím sa správať podľa tých impulzov. Nemusím sa z nich napiť.
Moja pokračujúca sloboda je založená na mojom postoji; ak nie je otvorený Božej milosti a ostatným, mám veľký problém. Môžem si dať prvý drink znovu kedykoľvek sa mi zachce, vnútri svojej hlavy, bez toho, aby som čo i len žmurkol. Preto moja pokračujúca triezvosť závisí od udržiavania duchovného programu – správne postoje ohľadne ostatných a seba.
Uzdravenie v mojom manželstve a rodine je jednou z najpožehnanejších oblastí tohto nového života, hoci veci nie sú vždy prechádzka ružovou záhradou. Našiel som niečo lepšie ako žiadostivosť – realitu. Ale musím byť ochotný zrieknuť sa každej myšlienky na zmenu partnerov, v skutočnosti alebo len fantázii, aj ak to znamená vôbec nemať sex. Zakaždým sa musím vzdať svojho práva na sex a závisieť od Božej milosti. Ako inak to môžete nazvať? A sú časy, keď s manželkou musíme byť bez sexu počas dlhších období. Ale je to v poriadku; sex je teraz nepovinný. Mám na výber. A vzájomne odsúhlasené obdobia abstinencie po dobu jedného roku a podobne sa ukázali byť tými najkonštruktívnejšími – a najšťastnejšími – časmi v našom celom manželstve. Pre mňa bolo kľúčom konečne prestať so všetkými očakávaniami sexu alebo náklonnosti a pracovať na sebe a mojich chybných vzťahoch s inými.
Bol to pre nás úplne nový začiatok. Ešte sa len začínam zoznamovať so svojou manželkou, ktorú som si vzal pred sedemnástimi rokmi. Na svoje potešenie zisťujem, že je osobou: jedinečnou, nezávislou, jedincom, celým vesmírom osobnosti, voči ktorému som bol predtým slepý. A čím viac odumieram akejkoľvek myšlienke na utiekanie sa k niekomu inému a zaväzujem sa k tomuto jednému zväzku, tým viac potešenia a lásky a slobody nachádzam.
Nemôžem uveriť, že tá osoba, o ktorej dnes píšem, je tá istá, ktorá myslela a robila tak, ako som to opísal. Vlastne ten druhý človek bol otrokom. Žil vo svete fantázie a ilúzie, iba pre seba a vždy osamotený. Nikdy nedospel v emočnej adolescencii a bol duchovne mŕtvy. Nevedel sa vysporiadať ani so svojimi pocitmi ani so životom v tom veľkom svete a neustále utekal. Utekal, aby uspokojil požiadavky a nezriadené túžby, ktoré nikdy nemohli byť uspokojené. Utekal od toho, kým skutočne bol, utekal od ostatných, utekal od života, utekal od Boha, zdroja jeho života.
Ten beh skončil. Našiel som, čo som skutočne hľadal.