Mnohí z nás sa cítili neadekvátni, nehodní, sami a vystrašení. Naše vnútro sa nikdy nezdalo podobné tomu, čo sme navonok videli na ostatných.
Na začiatku sme sa začali cítiť oddelení – od rodičov, od rovesníkov, sami od seba. Odpojili sme sa fantáziami a masturbáciou. Zapojili sme sa vpíjaním obrázkov, predstáv a naháňaním sa za predmetmi našich fantázií. Žiadostivo sme túžili po iných a chceli, aby iní túžili po nás.
Stali sme sa skutočne závislými: sex sami so sebou, promiskuita, nevera, závislé vzťahy a ešte viac fantazírovania. Prijímali sme to očami, kupovali sme to, predávali sme to, vymieňali sme to, rozdávali sme to. Boli sme závislí na tých intrigách, na dráždení, na zakázanom. Jediný spôsob, ktorým sme sa od toho vedeli oslobodiť, bolo robiť to. „Prosím, spoj sa so mnou a urob ma úplným!“ kričali sme s natiahnutými rukami. Túžiac po Veľkom Riešení, dávali sme svoju silu iným.
To vyvolalo pocit viny, nenávisti voči sebe, výčitky, prázdnotu a bolesť a boli sme zahnaní ešte viac do seba, ďalej od reality, preč od lásky, stratení sami v sebe.
Náš návyk urobil skutočnú intimitu nemožnou. Nikdy sme nemohli spoznať pravú jednotu s niekým iným, pretože sme boli závisli na neskutočnom. Išli sme za „chémiou“, za spojením, ktoré malo zváštne čaro, pretože obchádzalo intimitu a skutočné zjednotenie. Fantázia znehodnotila skutočnosť, žiadostivosť zabila lásku.
Najprv závislí, potom mrzáci v oblasti lásky, brali sme z ostatných, čo chýbalo v nás. Klamajúc sa vždy znova a znova, že ten ďalší nás zachráni. V skutočnosti sme strácali svoj život.